23.11.07
Jiný pohled na sadomasochistické techniky v magii
Když před časem vyšla kniha Josefa Veselého tzv. "Magie 3", tak v ní byla i zmínka o sadomasochistických technikách v magii. Pro svou recenzi jsem požádal o fundovaný názor Eurika neboť toto je téma, ke kterému opravdu sám nemám moc co říct. Následně jsme na toto téma hovořili s Jozefem Karikou a následně z toho vznikl následující text, který považujme jako doplnění výše zmíněné recenze, kam byla také doplněn. Věřím, že se Vám text Jozefa Kariky bude líbit a nebo aspoň Vás podnítí k zamyšlení. Nyní již dávám slovo J. K.:
Som rád, že J. Veselý vo svojej knihe túto kapitolu dnešnej magickej praxe otvoril. Chcem uviesť niektoré myšlienky, ktoré sa pre mňa s praxou S/M mágie spájajú a ktoré možno rozšíria v knihe načrtnutý pohľad na ňu.
Podľa Sartra je masochizmus založený na spredmetnení samého seba. Jeho priblíženie je pre magické nazeranie veľmi podnetné: „Masochizmus není pokusem o okouzlení druhého mým zpředmětněním, ale pokusem fascinovat sebe sama mou předmětností-pro-druhého, tj. pokusem, nechat druhého, aby mě konstituoval jako předmět tak, že si budu non-theticky uvědomovat svou subjektivitu jako nic…“
Masochizmus je teda základnou technikou Sorata. Ten je, samozrejme, východiskom postmodernej mágie; štartovačom nazerania identity ako hry, vykročením mimo jej princíp. Sorat je východiskovým, bazálnym spojencom postmoderného mága; bez jeho pečate na čele nie je možná žiadna postmoderná, či chaos mágia. V tomto zmysle sú tieto prúdy naozaj čiernou mágiou – mágiou čierneho slnka, negácie substanciálnej predstavy identity. Na druhú stranu neprekvapí, že Sorata, ako vstupnú bránu k najsilnejším formám mágie, poznali už mexickí čarodeji. Techniky stopárstva a práce s malými tyranmi za účelom „straty sebadôležitosti“, známe v nagualizme, nie sú ničím iným, než špecifickými formami masochizmu. Ich význam by mal byť správne rozpoznaný a nemalo by sa to s nimi preháňať. To, čo Castaneda označuje ako „sebadôležitosť“, je vlastne spôsob nahliadania na identitu ako na niečo pevné a dané, nie vzťahové, premenlivé a fluidické. Masochizmus je dobrý soratický prístup rozkladu tejto ilúzie pevnej, esenciálnej identity. Privádza tiež k oslobodeniu sa od strnulého identického vzťahu k samému sebe; nahrádza ho vzťahom diferenciácie. („Najväčšia zábava, sloboda a naplnenie spočíva v tom, nebyť sám sebou.“ – Peter Carroll; Principia Chaotica – porovn. s myšlienkami celého článku.) Môže tak mnohonásobne urýchliť a spestriť životný proces, ktorého všetky fázy, väčšie i menšie, sú tak či tak založené na tom, byť na konci niekým iným, než na začiatku.
Sadizmus je magicky oveľa zrejmejší. Aj tu však niektoré Sartrove myšlienky inšpirujú k širšiemu nazeraniu: „Moment sadismu se v sexualitě projevuje tak, že inkarnované vědomí překonává svou inkarnaci, aby si přivlastnilo inkarnaci druhého. Sadismus je proto odmítnutím se inkarnovat útěkem před jakoukoli fakticitou i úsilím zmocnit se fakticity druhého. Poněvadž však nedokáže, ani nechce uskutečnit inkarnaci druhého skrze svou vlastní inkarnaci, a poněvadž právě proto nemá jiné východisko, než nakládat s druhým jako s objektem-prostředkem, snaží se použít těla druhého jako prostředku, aby ho přiměl k uskutečnění inkarnované existence. Sadismus je úsilí o násilné inkarnování druhého a tato inkarnace „prostřednictvím síly“ musí již být přivlastněním a užíváním druhého.“
Ako povedal Foucault, S/M ako prúd nemá nič, alebo len málo, spoločné s osvetlením, či odhalením sado-masochistických tendencií ukrytých hlboko v našom nevedomí. S/M je oveľa viac, je to skutočná tvorba nových možností pôžitku, o ktorých predtým ľudia nemali ani tušenia. S/M nie je späté s agresivitou a násilým; nie je agresívne. Je to vynachádzanie nových možností pôžitku využívaním neočakávaných častí tela alebo situačných kombinácií. Je to druh tvorby, tvorivého podujatia, pre ktoré je charakteristická desexualizácia pôžitku. Prax S/M celkom prekonáva predstavu, že pôžitok musí byť v tomto smere sexuálny, resp., že základom celej škály týchto pôžitkov musí byť sexuálny pôžitok. Praktiky S/M ukazujú, že pôžitok sa dá dosahovať z veľmi čudných predmetov, používaním neočakávaných častí tela, vo veľmi nezvyčajných situáciách atď. S/M mágiu považujem za theurgiu dnešného veku. S/M mágia je tým, čím bola na začiatku 20. storočia sexuálna mágia. Tvorba nového, práca so svojou identitou, vytváranie nových, neočakávaných spojení s priamym vplyvom na spoločnosť. S/M prax je tvorba pôžitku a s touto tvorbou je spojená identita. Preto je S/M prax vhodnou nosnou technikou pre postmodernú mágiu. Okrem toho je to erotizácia moci na veľmi fluidnom, premenlivom základe. Ten, čo je na začiatku otrok, môže skončiť ako pán a naopak. V S/M hre sa role niekedy veľmi rýchlo vymenia.
Zvládnutie tonalu vyžaduje čosi zo sadizmu; zbesilosť, energiu, ktorá sa zmocňuje, vládne, podmaňuje a riadi. Plutónske sily; všetko gangsterské. Čistý archetyp gangstra priťahuje, napr. v popkultúre, okrem iného preto, že je to prirodzený vládca tonalu, v najčistejších formách dokonca čiastočne využívajúci aj silu nagualu – realita sa prispôsobuje jeho myšlienkam a prianiam, často s pomocou výrazných synchronicít (viz. Vito Corleone, Michael Corleone, Sonny Corleone – príklad nedokonalého vládcu tonalu, „nedokonalého dona“ kvôli nezvládnutiu martických impulzov – neudržaniu hry dynamickej rovnováhy, Domenico Clericuzio, Carlito Brigante, Tony Montana – príklad postupného strovenia silami Plutóna cez kokaín, atď. Z Castanedovského pohľadu je dokonalým gangstrom ten, kto opustil cestu bojovníka, keď podľahol tretiemu nepriateľovi na ceste poznania – moci.).
Zvládnutie nagualu vyžaduje naopak čosi z masochizmu, schopnosť ničovať svoju subjektivitu (gnóza); zámerne a dočasne sa spredmetniť, vyhraniť svoju transcendenciu voči niečomu/niekomu inému. Nagual, ako „zasvätiteľ“, sa správa sadisticky (viz Don Genaro, alebo Castaneda v opise Amy Wallaceovej) – kopíruje pôsobenie nagualu. Polovičný nagual, ako Crowley alebo Castaneda, môže zasväcovať čisto sadizmom.
Tonal, ako „zasvätiteľ“, zas musí vypestovať sklony k nekonečnému masochizmu, tj. dokonale rozvinuté stopárstvo (viz Don Juan vo vzťahu ku Castanedovi).
Sadizmus a masochizmus bezpochyby nie sú jediné cesty k tonalu a nagualu. No sú to dobré skratky; Sorat a Brugel ako najbližší spojenci. (Platia všetky zásady ako pri práci s akýmkoľvek spojencom, umocnené na maximum.)
(c) 2007 Jozef Karika
(Doposud nehodnoceno)